HOMO PANELLUS (ČLOVEK PANELOVÝ)

HOMO PANELLUS (Človek panelový)

Nevstúpiš dvakrát do toho istého bytu.

„Som v každom okne tohto paneláku. V tomto okne sa hráme. Z tohto okna každý deň pozorujem susedov. V tamtom po návrate z party fajčím posledné cigarety. V tomto mi práve prihorela večera. Čo sa deje v tých zastretých? Skladám sa zo všetkých tých okien. Rozkladám sa do všetkých. Vidíte ma?“

Robo by chcel konečne urobiť niečo veľké, ale v hlave má niečo až také veľké, že to nevie dostať von. Mária sa na rodné sídlisko vrátila kvôli novému filmu. Hoci si učiteľka Oľga pripadá veľmi stará, jej počítač je súčasťou niečoho dôležitého. Anton, potomok šľachticov, po sídlisku hľadá stratenú minulosť. Úspešný lekár Martin  práve zisťuje, že by okrem práce chcel zažívať aj niečo iné. Ešte tu nie je manažérka Irena, pretože si natoľko váži svoju slobodu, že nedokáže patriť nikam. A krehké panely Petržalky vo svete rúcajúcich sa istôt pevne stoja a nemo vstrebávajú ich prepletené príbehy.

Komédia s prvkami skutočných príbehov zo života na najväčšom panelovom sídlisku v strednej Európe, na hranici troch štátov, kedysi rozdelených železnou oponou, na mieste bývalej dediny a koncentračného tábora, na mieste najväčšej vnútrozemskej delty Dunaja.

Inscenácia je vytvorená  s pomocou postupov dokumentárneho divadla. Vychádza z archívnych výskumov, rozhovorov s historikmi a teoretikmi a najmä s obyvateľmi Petržalky a panelových sídlisk v okolitých krajinách. Rovnako ako autorský text aj pôvodná hudba Fera Királyho a scénografia Diany Strauszovej pracujú s autentickými záznamami a nájdenými materiálmi.

Masová panelová výstavba, zahájená koncom šesťdesiatych rokov, ponúkla v našich krajinách typizované bývanie miliónom ľudí. V panelových domoch, zväčša na sídliskách, vyrástlo už niekoľko generácií. Typizované panelové byty vytvárajú prostredie pre sociálnu rovnosť a reflektujú istý druh sociálnej utópie. Materiál a ich konštrukcia sú ale rovnako krehké ako táto utópia. Podľa plánov mali paneláky ľuďom priniesť lepšiu prítomnosť a budúcnosť. Medzitým v nich niekoľko generácií prežilo aj minulosť. Unesú túto minulosť konštrukcie, rovnako krehké utópia, ktorá ich zrodila?

Účinkujú: Edita Koprivčević Borsová, Braňo Mosný, Daniela Gudabová, Peter Kadlečík, Eva Mores, Jevgenij Libezňuk
Scenár: Ján Šimko  
Scéna a kostýmy: Diana Strauszová
Hudba: Fero Király
Videoart: Boris Vitázek
Kamera: Peter Kotrha
Réžia: Ján Šimko

Vznik inscenácie z verejných zdrojov podporil Fond na podporu umenia.

Vznik inscenácie podporil International Visegrad Fund.


TUCET - Štúdio novej drámy sa zameriava na tvorbu divadelných inscenácií, performatívnych a participatívnych projektov, tematizujúcich otázky komunity, kultúrnej pamäte, identít,. Realizovalo niekoľko inscenácií súčasnej drámy, participatívnych akcií, vzdelávacích projektov z oblasti súčasnej drámy a autorských inscenácií. Je združené okolo autora a režiséra Jána Šimka.