Mikuláš Gacek: Päť osudových návratov

Občianske združenie Milujem knihy/Amo libris a Staromestská knižnica Vás pozývajú na podujatie Päť osudových návratov. Príbeh notára, spisovateľa a prekladateľa Mikuláša Gaceka, ktorý strávil 10 rokov v gulagoch vyrozpráva jeho dcéra Milota Zelinová Gaceková a vnuk Miron Zelina.

Podujatie sa uskutoční v Staromestskej knižnici na Panenskej 1.

V apríli roku 1945 ho odvliekol sovietsky Národný komisariát vnútorných záležitostí do ZSSR. Ani krutých desať rokov, ktoré prežil v sovietskych gulagoch, mu nevzalo odhodlanie postaviť sa nepriazni osudu, neupadol do nečinnosti a beznádeje. Ctil si hodnoty slobody, slobodného života, života v pravde a podľa vlastných zásad, ktorým sa nespreneveril ani v najťažších životných situáciách.

Mikuláš Gacek sa narodil 10. júla 1895 v Budapešti. Počas štúdií na vyššej obchodnej škole sa u neho začína prebúdzať národné cítenie a láska k literatúre. Stretáva sa s inými mladými ľuďmi v tajnom študentskom krúžku Mor ho.
Ako 19-ročný narukoval počas prvej svetovej vojny. Po krátkom výcviku ich posielajú na front, prieke San padol do zajatia. Po revolúcii v roku 1917 sa prihlásil do československých légií. To, čo videl a zažil vyslovuje vo veršoch. Píše si denník, ktorý po návrate spracoval do knihy Sibírske zápisky, ktoré vyšli v roku 1936 v Matici slovenskej a dostal za ne literárnu cenu M. R. Štefánika.
V roku 1940 ho vyslali ako kultúrneho atašé do Moskvy. Udalosti okolo napadnutia ZSSR v noci z 21. júna na 22. júna 1941 nemeckou armádou a realizáciou plánu Barbarossa (globálny útok proti Sovietskemu zväzu), ukončili pôsobenie zahraničných misií v ZSSR.

Apríl 1945 priniesol koniec vojnového utrpenia, ale v rodine Gacekovej sa utrpenie znásobilo. 5. apríl 1945 bol pre rodinu Gacekovú jedným z najčernejších dní a začiatkom najhoršej etapy života rodiny. Príslušníci Národného komisariátu vnútorných záležitostí odviedli Mikuláša Gaceka.

Zo zápiskov Mikuláša Gaceka: „...od 5. apríla ako ma v Dolnom Kubíne „arestovali“, vláčili nás po pivniciach v Párnici, Zázrivej, Ružomberku... Tu mladý svetlovlasý nadporučík – vyšetrovateľ uzavrel protokol, dal si ho podpísať, ale prokurátorovi spis neodovzdali, lebo som mal podstúpiť ešte jednu vyšetrovaciu tortúru. Silou-mocou mi chceli prišiť za golier špionáž, ktorú som vraj v Moskve na našom veľvyslanectve robil (všetci tlačoví atašé sa vraj tým zapodievajú). Ach, aké pichľavé čierne okále mal ten územčistý holohlavý major! Začul som, oslovovali ho Ivan Vasiljevič... No darmo obchádzal okolo nevinného „delikventa“, podozrievavo a výhražne vytriešťajúc oči na mňa, sediaceho na stoličke. Hrozby, ani dohováranie nepôsobili. Až naostatok vytiahol spod spisov Sibírske zápisky, čo ešte v Kubíne NKVD, nevedno na čí pokyn, medzi známymi zohnalo..."

Mikuláš Gacek dostal desať rokov v nápravno-výchovných táborov, ktoré strávil v Kazachstane. Jeho utrpenie sa skončilo po Stalinovej smrti v roku 1955, kedy sa vrátil domov.

Mikuláš Gacek dlho čakal na slová uznania, dlho trvalo, kým sa mu dostalo akého takého zadosťučinenia. 5. januára 1963 dekrétom č. 1603/62 ho Najvyšší súd ZSSR rehabilitoval, tunajšie úrady nevedeli čo s tým.

Práce Mikuláša Gaceka mohli vyjsť až po roku 1989. Pod názvom Návrat z anabázy bol v Literárnom týždenníku (č. 9/1992) uverejnený posledný rozhovor s Mikulášom Gacekom. Rozhovor, ktorý pochádzal z novembra 1970, mohol vyjsť až o 22 rokov. Jeho práce a preklady oceňovali mnohí literárni kritici. Medzi najvyššie ocenenia patrí zvolenie za mimoriadneho člena Slovenskej jazykovednej spoločnosti ako prejav uznania „za zásluhy v oblasti kultúry spisovného jazyka“.

Mikuláš Gacek sa nedožil plnej rehabilitácie, zomrel v Dolnom Kubíne 22. januára 1971.

Tešíme sa na Vás, vstup voľný.

Podujatie organizuje občianske združenie Milujem knihy/Amo libris vďaka podpore mestskej časti Bratislava-Staré Mesto.