Bez prerušenia súvislostí výstava v Pálffyho paláci

Telo právom priťahuje našu pozornosť ako obojsmerné rozhranie medzi psychickým a sociálnym aspektom nášho bytia. Jeho ambivalencia spočíva predovšetkým v tom, že funguje ako clona, ktorá ľudí buď vzájomne rozdeľuje a tým podporuje ich individualitu, alebo naopak, ľudí prepája, čím spolukonštituuje sociálnu, prípadne intímnu sféru našej existencie tu a teraz.

Výstava Nadácie Miloty Havránkovej sa pokúša transgeneračne a intermediálne (nielen čisto fotograficky) preskúmať styčné plochy týchto myšlienkových i tvorivých aktérov: vágneho i normatívneho terénu živej i neživej prírody, spoločnosti a telesnosti. Spoločné zázemie troch autorov z rôznych generácií česko-slovenského prostredia, ukotvené mimo konformný normatívny svet, poskytuje konceptu výstavy podobnú skúsenosť pobývania v území nie väčšinovej časti spoločnosti, a predsa takej kľúčovej pre nádej na lepší svet.

IVAN PINKAVA (1961)
Jednou z kľúčových tém sprevádzajúcich tvorbu výnimočného českého fotografa Ivana Pinkavu je prakticky od 80. rokov minulého storočia práve problematika tela, oscilujúceho medzi jeho fyzickou podstatou a na ňu naviazaných symbolických antropologických, sociálnych a kultúrnych konotácií. Telesnosť (ľudská i ne-ľudská/objektová) je jedným zo základných stavebných kameňov jeho tvorby. Často je rozohrávaná ako miesto, kde sa určitý systém zosypáva, ako miesto heterotopie, symbolické, subverzívne, narušené, denaturalizované. V jeho fotografiách je prítomné svojrázne archetypálne podobenstvo, vychádzajúce zo všeobecne známych mýtov, ktoré už prešlo toľkým kultúrnym kvasom, zneužitím a vyprázdnením, až sa k nám vracia v podobe stále krajšieho, ale vo vlastnej podstate i subverzívneho obrazu.

JAN DURINA (1988)
Mladý slovenský intermediálny umelec vytvára zvláštny vesmír bytostí, identít a naratívov, ktoré pochádzajú z tohto sveta azda len ako jeho pokrivené zrkadlové echá. Vo vlastnom umeleckom premýšľaní vychádza z kritických konceptov queer, feministických a ekofeministických teórií i autoteórií. Ako spoločný, kľúčový a všetko presahujúci koreň jeho diel sa javia otázky duševného zdravia, ľudskej zraniteľnosti a starostlivosti o druhých, spolupráce, a nepochybne i otázky horizontálne fungujúcich medziľudských vzťahov.

JOSEF MACH (1994)
Študent ateliéru telového designu FaVU VUT v Brne sa vo svojej tvorbe sa zaoberá prevažne inštaláciou, ktorá niekedy prechádza i do performatívnej roviny. Zaujímajú ho predovšetkým emócie, ktoré vychádzajú z kolektívnej ľudskej skúsenosti a dotýkajú sa všeobecnejších spoločenských javov. Sú mu blízke princípy paradoxu a absurdity. Snaží sa odhaľovať energiu, ktorá spája hmotu, emócie a telo do jediného nekonečného prúdu vzájomných, i keď často rozporuplných súvislostí.